Ľudia z iných planét

My, mizerní slimáci z bahna zeme sme tak tvrdohlaví, že napriek veľkému množstvu dôkazov, ktoré máme o mimozemských návštevníkov, stále potrebujeme robiť ešte ďalšie prieskumy.

Vari nám všetky tie údaje, ktoré už máme nestačia? Sme pre svoju vlastnú hanbu tak hlúpi, nechápaví a apatickí, že nedokážeme pochopiť, že už od dávnych čias sme boli vždy navštevovaní ľuďmi z iných planét?

Tak, prečo sa nám vyhýbajú? Prečo od nás utekajú? Prečo sa neobjavia za denného svetla? Neurobili by sme náhodou to isté i my sami, keby sme sa tvárou v tvár stretli s kmeňom kanibalov?

Ľudia z iných planét veľmi dobre vedia, že nie sme žiadne pokorné ovečky. Preto namiesto chytenia sa do našich bratovražedných mačacích pazúrov, radšej nenápadne zmiznú do hviezdnatého neba.

Čo by veľkí svetoví vodcovia urobili s týmito typmi vesmírnych lodí? To nie je ťažké uhádnuť. Každý si dokážeme predstaviť, akou strašnou hrozbou by sa tie vesmírne lode stali, ak by boli vybavené atómovými bombami!

Byť poslaný do väzenia bez udania akéhokoľvek dôvodu, alebo stať sa pokusným králikom vnútri dajakého laboratória, aby ostatní mohli na vás experimentovať, extrahovať vaše žľazy a aplikovať rôzne látky s cieľom zistiť vašu reakciu, nie je rozhodne nič príjemné. Nie je to tak? Je zrejmé, že mimozemskí návštevníci nechcú podstupovať takéto riziko a preto sa nám radšej vyhýbajú.

To však neznamená, že títo ľudia z iných planét sa nedokážu brániť. Je jasné a zrejmé, že keď si dokázali podmaniť priestor, tak pravdepodobne majú vo svojom arzenáli aj impozantné zbrane. Avšak, oni nie sú vrahovia. A preto je lepšie, aby sa za každú cenu zabránilo konfliktom.

A čo my? Kedy budeme schopní opätovať rovnaké návštevy našich priateľov mimozemšťanov?

Pár romantických špekulantov z osemnásteho a devätnásteho storočia sa zamýšľalo nad možnosťou, ako cestovať na Mesiac za pomoci krídel alebo prostredníctvom rôznych balónov alebo vzducholodí. Je jasné, že takéto fantázie sa úplne vytratili z intelektuálneho myslenia, keď sa objavili medze našej planetárnej atmosféry.

Vedecké postupy, ktoré sa zaoberali vesmírnym cestovaním boli oživené vďaka nádherným štúdiám Konštantína Eduardovicha Tsiolkovského, v ktorých sa zmienil o kozmických lodiach. V roku 1920 tento mudrc predpovedal, že v nie príliš vzdialenej budúcnosti preniknú do našej atmosféry krátke rádiové vlny, ktoré sa stanú hlavnou metódou pre hviezdnu komunikáciu. Táto predpoveď sa teraz napĺňa. Bohužiaľ, naši moderní vedci stále nie sú schopní interpretovať kozmické správy.

Tsiolkovsky veril, že aspoň na jednej planéte nachádzajúcej sa niekde vo vesmíre, museli ľudské bytosti dosiahnuť technológiu, ktorá by im umožnila prekonať zákon gravitácie, a tak mohli kolonizovať vesmír.

Je zrejmé, pokiaľ ide o túto záležitosť, že my gnostici ideme oveľa ďalej. Vďaka priamej mystickej skúsenosti veľmi dobre vieme, že každé neškodné ľudstvo nachádzajúce sa v nekonečnom vesmíre, si môže dovoliť luxusu cestovania na iné obývané planéty.

V tejto modernej dobe sa veľa hovorí o možnosti cestovania medzi solárnymi systémami a o fantastických raketách poháňaných atómovou energiou a riadených pomocou tlaku svetla.

V súčasnej dobe existujú veľmi krásne vesmírne teórie, a tak rovnako Rusko i Spojené štáty americké horúčkovito bojujú o to, kto si podmaní vesmír.

Bohužiaľ je zrejmé, že na to, aby sme sa mohli dostať na hocakú hviezdu podobnej nášmu slnku v priebehu ľudského života, je nutné najprv prelomiť bariéru rýchlosti svetla.

Trojrozmerný svet existuje vnútri hraníc rýchlosti svetla. A preto prelomiť túto hranicu, dostať sa skutočne za ňu, sa fakticky rovná preniknutiu do štvrtej dimenzie. Štvrtá dimenzia je samotný čas.

Čiže zvrchované podmanenie si hviezdneho priestoru nie je možné, ak si predtým nepodmaníme čas.

Dôrazne, bez akýchkoľvek pochybností teda tvrdíme, že ak budeme aj naďalej uzavretí v tejto trojrozmernej forme života, ktorá je vymedzená rýchlosťou svetla, dobytie času bude nemožné.

Je zrejmé, že v štvrtej dimenzii môžeme cestovať časom. Môžeme sa ponoriť do dávnej minulosti alebo sa premietnuť do ďalekej budúcnosti. Nesmieme zabúdať, že čas je kruhový.

Predstavte si kozmickú loď, ktorá dokáže ísť rýchlosťou väčšou než je rýchlosť svetla. Predstavte si ju ako štartuje z našej sužovanej planéty a vydáva sa smerom k nejakému záhadnému žiarivému slnku, ktoré sa nachádza niekde vo vesmíre v nepredstaviteľnej vzdialenosti 137 svetelných rokov. Je zrejmé a jasné, že ak by sa táto loď vrátila do tohto „údolia sĺz“, pričom by po celú dobu cesty neustále udržiavala rovnakou rýchlosťou, jej posádka by zažila obrovský šok, keby našu planétu Zem našla veľmi značne pokročilú o 270 rokov v čase.

Avšak, ktorá kozmická raketa je naozaj schopná pohybovať sa rýchlosťou väčšou než je rýchlosť svetla?

Ak sa naše slávne rakety skutočne iba s námahou dokážu dostať na Mesiac, a možno eventuálne i na Mars, tak je úplne zrejmé, že dobytie nekonečného priestoru s takýmto systémom je úplne absurdné.

Významný vedec Purcell, vážne analyzoval nevyhnutné množstvo energie potrebnej na vykonanie hypotetickej okružnej vesmírnej cesty k akejkoľvek žiariacej hviezde nachádzajúcej sa asi dvanásť svetelných rokov ďaleko. Špecifickou charakteristikou tejto lode bolo to, že počas úplne celej svojej cesty musela dosahovať maximálnu rýchlosť 99 percent rýchlosti svetla. Naši čitatelia nesmú zabúdať, že svetlo sa pohybuje mimoriadnou rýchlosťou 300.000 kilometrov za sekundu [Editor: 186,282.397 míľ za sekundu].

A teraz je potrebné čeliť problému pohonných hmôt, ktoré si bude táto hypotetická cesta vyžadovať. Niet pochýb o tom, že v dnešnej dobe, najvhodnejším zdrojom dostupnej energie je fúzia, ku ktorej dochádza vnútri vodíkovej bomby, t.j. keď sa izotopy, menovite trícium a deutérium prvku vodíka, rozumne skombinujú za účelom vytvorenia hélia.

Milý čitateľ, poďme sa teraz na chvíľočku zamyslieť nad obrovskou účinnosťou tejto mimoriadnej fúzie, ktorá umožňuje slnku svietiť. Je zrejmé, že vnútri tak impozantnej jadrovej reakcie dochádza za pomoci nesmierneho tepla a silného tlaku k inteligentnej kombinácii štyroch jadier vodíka, za účelom vytvorenia jedného jadra hélia.

Je zrejmé, že táto podivuhodná, kohézna energia, ktorá integrálne zachováva jednotu jadra hélia, sa nepochybne o niečo zmenší, než je energia z pôvodného jadra vodíka. Po tejto jadrovej reakcii zostane zvyšková voľná energia.

Je nad slnko jasné, že tento špeciálny typ uvoľnenej energie je extrémne silný, úžasný, a obrovský. Celé toto je v súlade so známou Einsteinovou rovnicou: E = mc2 (energia delené hmotnosť sa rovná druhej mocnine rýchlosti svetla). Z tohto dôvodu sa potom hodnota E stáva v pomere obrovskou.

Purcell z toho následne vyvodzuje, že pokiaľ by sa tento typ slnečnej fúzie použil v jeho hypotetickej vesmírnej ceste, tak jeho hviezdna loď by vyžadovala neuveriteľných 16,000 miliónov ton vodíka.

Je zrejmé, že pre takúto cestu dvanástich svetelných rokov, by táto kozmická loď mala približnú hmotnosť sto ton.

Je logické, že každý štart či už zo Zeme alebo z druhej planéty a následne každé pristávanie by znamenalo, že všetky tieto manévre by si vyžadovali obrovskú spotrebou mnohých tisíc miliónov ton paliva. Aká raketa by bola schopná transportu takého množstva paliva?

Napriek tomu tu ešte stále máme možnosť, ako získať energiu i iným spôsobom, a to inteligentným spojením hmoty s antihmotou. Je už úplne preukázané, že ak tieto rozdielne látky prídu do priameho kontaktu, tak sa navzájom zničia, čím sa uvoľní energia vo forme gama žiarenia/lúčov.

Naozaj, v mene pravdy musíme uznať, že sa jedná o unikátny, poznateľný proces, pri ktorom sa hmota, rovnako ako antihmota, dokáže premeniť na energiu.

Je zrejmé, že povestné gama lúče nájdeme v krátkych vlnách elektromagnetického spektra, a samozrejme že rovnakým spôsobom sa dá poháňať i kozmická loď, ktorá potom vyzerá akoby bola poháňaná prostredníctvom tlaku svetla.

Ku každej atómovej častici zodpovedá atómová antičastica.

Je ľahké pochopiť, že antičastica je obrazom, alebo odrazom svojho originálu. Je zrejmé, že v prípade, že táto originálna častica je záporne nabitá ako napríklad elektrón, potom bezpochyby z druhej častice sa stane pozitívna.

Zdá sa, že aj keď problém výroby energie na pohon kozmickej lodi v Purcellovej hypotetickej vesmírnej ceste bol vyriešený, táto teória sa nedá preukázať.

Je zrejmé, že pre takúto plavbu by potom bolo nevyhnutne potrebné 406,400 ton paliva, ktoré by muselo byť rovnomerne rozdelené medzi hmotou a antihmotou. Mohla by 100-tonová loď prepraviť také množstvo paliva?

Musíme opakovať, a to je dôležité si uvedomiť, že hovoríme o hypotetickej ceste vzdialenej iba dvanástich svetelných rokov ďaleko. Avšak, ak by mala táto hypotetická loď absolvovať cestu, ktorá by bola 50 alebo 100 svetelných rokov ďaleko, potom čo by sa preboha stalo s týmto problémom paliva?

Vo svojej podstate ide o problém bez riešenia. Ak chceme skutočne dobyť priestor, potom celú túto záležitosť budeme musieť zobrať z iného konca.

Čo potrebujeme, je skutočná vedecká revolúcia. Je naliehavo potrebné zistiť, ako využiť solárnu energiu.

To je dôvod, prečo Marconi správne uviedol, "Kde ide slnečný lúč, tam môže ísť i človek."

Solárna energia a štvrtá dimenzia budú dva piliere budúceho ľudstva.

Štvrtú dimenziu je potrebné doložiť príkladmi, a to je možné iba hĺbkovou štúdiou atómu.

Z tohto dôvodu, keď sa nám podarí načrtnúť štvrtú súradnicu, potom sa bude dať do detailu vypracovať nový typ štvordimenzionálnej geometrie. A teda je ľahké pochopiť, že na takomto základe sa dá potom vybudovať revolučná štvordimenzionálna fyzika.

Vskutku, súčasná fyzika je regresívna, retardovaná a spiatočnícka. Pre podmanenie si vesmíru je nám úplne na nič, pretože je zastaraná a improvizovaná.

Keď budeme rozumieť revolučnej štvordimenzionálnej fyzike, potom budeme schopní vyrábať kozmické lode, ktoré budú schopné okamžite prekonať bariéru rýchlosti svetla. Takéto kozmické lode potom môžu cestovať časom rýchlosťou miliónkrát vyššou ako je rýchlosť svetla.

S pohonom solárnej energie, by pre tieto typy lodí už nebolo nutné prepravovať žiadne pohonné hmoty, a tak by sa mohli po celom nekonečnom priestore pohybovať úplne voľne.

Trojrozmerný svet nie je "alfou a omegou" všetkého. Trojrozmerný svet nie je vlastne ničím iným ako jedným z listov zo stromu života. Poďme teda vážne premýšľať nad štvrtou dimenziou a urobme zásadný prevrat vo vede.

Nadzvukovými lietadlami sa nám už podarilo prekročiť hranicu zvuku, no prekročiť hranicu rýchlosti svetla je zatiaľ v nedohľadne.

Vyňaté z knihy Kozmické učenie lámu (1970) napísanej Samaelom Aun Weorom